Všetko má svoj koniec.
Z riadenia leteckej prevádzky som odišiel v tieni zaručeného väzenia koncom augusta roku 1968. Šéfom som na stole zanechal fascikel asi 20 cm vysoký so všetkým čo som za posledných 5-6 rokov nazbieral. Neviem, čo sa s ním stalo. Faktom zostáva že o pár rokov radar na „mojom” kopci bol aj postavený, dokonca dva radary: jeden pre riadenie leteckej prevádzky, druhý pre potreby hydrometeorologického ústavu. Je ich vidiet na kopcoch nad Račou z celej (nezáhorskej) Bratislavy.
Takto vyzerá radar riadenia letovej prevádzky na Veľkom Javorníku nad Račou:
Kto to postavenie presadil, čo sa okolo toho odohralo, ako to funguje, som sa nikdy nedozvedel. Tých pár jednotlivcov ktorí by o tom mohli niečo vedieť – a je ich čoraz menej – tí o tom rozprávať nechcú, čoho takým maličkým dokladom je skutočnosť že od uverejnenia (v skrátenej podobe) tohto textu v českom internetovom časopise planes.cz sa mi z vtedajšej garnitúry pracovníkov na Slovensku neozval ani jeden…
Roky 1967 a 1968.
To už bol koniec roku 1966, spojenie sme stále nemali, „môj” vrcholec začínal pomaly zarastať, keď jedného pekného dňa tam robotníci začali kopať z Rače pozdĺž tej novej cesty. Keď sa tam objavili aj bubny s telefónnymi káblami som sa nezdržal a opýtal som sa ich že čo to je: vraj telefónny kábel pre ministerstvo vnútra…
Spravil som vtedy hlúposť ktorá ma mohla priviesť definitívne do väzenia: napísal som na to ministerstvo že či by sme (my, riadenie leteckej prevádzky) mohli požiadať o časť z toho káblu pre naše potreby. Ministerstvo vnútra bolo vtedy najsilnejšou inštitúciou v krajine, bolo rozumom a mocou za oficiálnou bábkovou vládou. Bol som vtedy predvolaný na to ministerstvo, teda na jeho miestnu odbočku v Bratislave, a bolo mi pohrozené všetkým možným čo mali k dispozícii. Obvinený som bol zo špionáže („ako som sa o ich činnosti dozvedel?”), z rozvracania vládnych inštitúcií, atď., atď. To boli vtedy tie najvyššie možné obvinenia, a že som neskončil za mrežami asi ďakujem tzv. Pražskej jari. To bolo obdobie kedy sa politická situácia v krajine začínala meniť k lepšiemu, ako sme sa vtedy domnievali.
Do tej politickej situácie som sa začal miešať aj ja. Bolo mi naprosto jasné že s vedením, ktoré nemá o moju prácu záujem, ani s politickým systémom ktorý také vedenie podporuje, sa nedá pokračovať a treba zjednať nápravu. Začal som agitovať o zmeny, a podarilo sa mi získať prívržencov aj okolo seba, aj na letiskách na celom Slovensku. Prišiel rok 1967, a politické zmeny sa začínali zrýchľovať…
O „Pražskej jari” sa toho napísalo dosť a lepšie inými a na iných miestach. Nechcem sa im miešať do fachu a tak svoje rozprávanie na túto tému ukončím.
Treba mi však dodať toto: koncom roku 1967 sme začali organizovať schôdze, na ktorých sme debatovali o zmenách ktoré sme pokladali za potrebné pre zlepšenie organizácie leteckých zabezpečovacích služieb (nešlo iba o riadenie leteckej prevádzky, ako sme zistili, všade bol neporiadok). Na tie schôdze sme pozývali osoby ktoré mali,- alebo mohli -, niečo povedať do organizovania tých služieb. Raz sa nám podarilo dotiahnuť aj akéhosi súdruha Slaninku, ktorý bol na Ústrednom výbore Komunistickej Strany Slovenska zodpovedný za riadenie leteckej prevádzky – šéf všetkých šéfov! Dovtedy sme o ňom nevedeli. Vyzňúrali sme ho tak že sme proste na ten ÚVKSS šli a dopýtali sa k nemu (už to bolo náznakom zmien ktoré prebiehali v spoločnosti: donedávna by sme sa také niečo neodvážili). Nevedel ako sa vykrútiť, ako sa nás zbaviť, ale nakoniec k nám na schôdzu na Ivanke prišiel. So všetkým s nami súhlasil! Súhlasil s nami súdruh Želinský, náčelník letiska Ivanka; súdruh Bella, predseda odborov na Ivanke; súdruh toto aj súdruh hento – nepamätám sa na všetky tie mená. Pár dní po príchode súdružských armád Sovietskeho sväzu niekoľko týchto súdruhov, tých, ktorí na našich schôdzach s nami vo všetkom súhlasili, prišlo za mnou: „Tak už konečne na vás došlo, PÁN Hatvani…
